Tento rok sme spolu s rodinou po prvýkrát navštívili bratislavské Vegánske hody. Dobre sme sa najedli, ochutnali zdravé drinky, lahodné vegánske koláčiky... Kto nebol, tu je malá fotoreportáž a rozhovor s Martinom Smrekom, zakladateľom a predsedom OZ VEGÁNSKE HODY.

 
Čím bol podľa vás výnimočný ôsmy ročník Vegánskych hodov?
Rozhodne náročnosťou príprav a prekážkami, ktoré sme museli prekonávať. Tento rok nás postihli legislatívne zmeny, ktoré znamenali koniec žetónového systému a súčasne neuveriteľných 108 dní čakania na povolenie od mesta, vďaka čomu sme museli vymyslieť fungovanie festivalu v podstate od základov a v extrémne krátkom čase. Popritom sme na poslednú chvíľu museli zmeniť miesto aj termín akcie. Dostať  tak Vegánske hody do tejto podoby bolo pre nás obrovskou výzvou, ktorú sme nakoniec úspešne zvládli. Bolo to však rozhodne veľmi náročné a je skvelé, že sa nám to podarilo dotiahnuť opäť do reprezentatívnej podoby.

Ako by ste zhodnotili tohtoročné kuchárske talenty?
Kuchárske talenty budú tento rok zhodnocovať hlavne naši návštevníci a návštevníčky v hlasovaní na našej facebookovej stránke. Môžu tak jednotlivým kuchyniam vyjadriť podporu a tým najlepším dopriať poradenstvo v rozbehnutí podnikania. Ak teda všetko pôjde podľa plánov, ľudia budú môcť hlasovať o tom, v koho novej prevádzke sa možno čoskoro budú môcť najesť aj počas roka, nielen počas Vegánskych hodov. Veríme, že tak budú niektoré z tohtoročných kuchárskych talentov pokračovať v línii troch predošlých kuchýň, ktoré sa z Vegánskych hodov medzičasom vypracovali až k vlastnému vegánskemu podniku, a že z Vegánskych hodov vznikne malý inkubátor pre budúce vegánske reštaurácie.

Keď to porovnáte s predchádzajúcimi rokmi, aká bola návštevnosť a záujem o túto akciu?
Zdá sa, že napriek všetkým komplikáciám sa nám podarilo prilákať porovnateľné množstvo ľudí ako minulý rok a kapacity priestorov sme tak využili naplno. Námestie pred tržnicou praskalo väčšinu času vo švíkoch a vnútro tržnice bolo na hranici dýchateľného vzduchu. Takže myslím, že viac ľudí by sme tento rok už asi nevedeli pohodlne pohostiť a vyšlo to presne na mieru. Naďalej však pokračujeme v neustálom raste a budúci rok sa zrejme budeme musieť poobzerať po väčšom priestore.

Čo by ste odkázali budúcoročným potenciálnym kuchárom, ktorí majú záujem variť na vegánskych hodoch v roku 2017? 
Nech ešte pár mesiacov počkajú, keďže ešte musíme dokončiť hlasovanie o najlepší z tohtoročných kuchárskych talentov a zhodnotiť ako bude fungovať poradenstvo v podnikaní, ktoré pre ne pripravujeme ako odmenu. A potom uvidíme, akú podobu bude mať táto sekcia budúci rok. Určite to ale chceme spraviť pre nich opäť o niečo zaujímavejšie.
​
Na základe akých kritérií sa rozhodujete o mieste konania Vegánskych hodov? Nerozmýšľali ste nad prírodnejším miestom (na lúke, medzi stromami, neďaleko zurčiaceho potôčika :))?
Vegánske hody sú v prvom rade príležitosťou pre ľudí, pre ktorých je vegánska kuchyňa stále veľkou záhadou a niečím nepredstaviteľným. Snažíme sa im preto kontakt s ňou čo najviac uľahčiť a teda dostať podujatie na čo najdostupnejšie miesto, ideálne v úplnom centre mesta. Prírodnejšie miesto na zelenej lúke, medzi stromami a neďaleko potôčika by bolo síce príjemným miestom, ale ocitli by sme sa v situácii, kedy by sme robili podujatie najmä pre vegánov a vegánky, čo nie je naším cieľom. Pekným kompromisom boli mestské záhrady, kde sme však už pred rokmi narazili na nevôľu mesta realizovať v nich podujatia tohto druhu a medzičasom sme už narástli natoľko, že sa do nich ani nezmestíme bez toho, aby tým zeleň neprišla k ujme. A medzičasom sme narástli do takej veľkosti, že sa nám naozaj ťažko hľadá miesto v centre, na ktorom by nevznikli nekonečné tlačenice. Aktuálne je teda pre nás najlepším riešením Námestie slobody, kam nám ale tento rok prístup fakticky znemožnil magistrát. Miesto Vegánskych hodov je teda každoročná téma a obvykle najväčším problémom, ktorý musíme riešiť. Takže už čoskoro nás čaká riešenie otázky, kde sa usadia Vegánske hody v roku 2017 a tajne dúfam, že to tento rok už konečne pôjde hladko.

​Lucka prestala jesť mäso, pretože jej zaťažovalo tráviaci systém. Vrcholovo začala športovať ako vegetariánka a striktne odmieta obavy, že bez mäsa a iných živočíšnych produktov telo trpí, má nedostatok živín a je slabé. „Máte plno konvenčne sa stravujúcich ľudí, ktorí svojmu telu nedodajú ani polovicu toho, čo by ich telo potrebovalo. A opäť to nie je tým, či mäso jedia, alebo nie. Je to tým, že nejedia ako človek, ale jedia ako ,,prasatá“ a nad tým, čo jedia nikdy nepremýšľajú,“ myslí si Lucka.

Ako dlho aktívne športuješ a odkedy si vegetariánkou?
Aktívne športujem už odmalička. Ako prvý šport (resp. umelecký útvar) som navštevovala balet, bohužiaľ, (alebo vďaka bohu, to nechám na zvážení každého) som z baletných trikotov veľmi rýchlo vyrástla a bola som o hlavu väčšia ako všetky dievčatá okolo mňa a vtedy sme nevedeli, že to nie je ono. Potom som cez jazdectvo, atletiku a aikidó prišla až ku kickboxu, ktorému sa v súčasnosti venujem vyše šiestich rokov, teda nijako zvlášť dlho.

Cesta k vegetariánstvu alebo k vegánstvu je u mňa podobne komplikovaná. Prvé nápady prestať jesť mäso som mala na strednej škole, asi v 16-tich rokoch, kedy som zistila, že mäso nevyhovuje môjmu zažívaniu. Po jedle som bola unavená, bývalo mi ťažko. Preto som začala obmedzovať určité druhy mäsa, až som ho z jedálnička úplne vyradila. No nemôžem povedať, že od tej doby som striktnou vegetariánkou. V dobe tých 16-tich rokov boli obdobia, kedy som mäso jedla.

Čo ťa viedlo k rozhodnutiu stať sa vegetariánkou?
U mňa to nebol ako u mnohých (teda väčšiny) ľudí problém zaobchádzania so zvieratami a ich zabíjania. Uznávam, že ani mne sa to v období môjho rozhodnutia nepáčilo. No vtedy som sa príliš o variant vegetariánstva ako nástroja s bojom proti týraniu zvierat nijako hlbšie nezaujímala. U mňa to naozaj bolo z toho dôvodu, že môjmu telu jednoducho konzumácia mäsa nesedí. Moje telo má problémy s jeho trávením, zle ho využíva a prináša mi tak viac problémov ako úžitku.

Mnohí aktívni športovci majú v súvislosti s prechodom na bezmäsitú stravu obavy z nedostatku fyzických síl, z nedostatku proteínov v strave, z nízkej výkonnosti... Nepociťovala si aj ty takéto obavy predtým, ako si sa stala vegetariánkou?
Toto sa ma naozaj netýka. V dobe, kedy som prešla z klasickej stravy na vegetariánstvo, som nijako vrcholovo nešportovala. Bola som klasické mladé dievča, ktoré športuje v škole, občas si po škole zájde zabehať, ale väčšinu času som trávila pri koňoch. Takže pocit straty svalovej hmoty a zníženia výkonnosti sa ma nijako netýkal.

Ty ako vegetariánka – športovkyňa, vieš posúdiť či sú tieto obavy ľudí oprávnené. Ako sa tebe žije a športuje bez mäsa? Čo sa zmenilo, keď si ho vylúčila z jedálnička?
Ako som už spomenula vyššie, vrcholovo som začala športovať až ako vegetariánka. Zmenu teda nemôžem posúdiť. Čo ale môžem, je vyvrátiť obavy, že bez mäsa a iných živočíšnych produktov telo trpí, má čohokoľvek nedostatok alebo je slabé. To v žiadnom prípade nie je pravda. Vždy záleží na tom, ako veľmi sa chce človeku nad jedlom a jeho skladbou premýšľať. Aj bez mäsa a živočíšnych produktov je možné dodať telu komplexnú skladbu vitamínov, minerálov, dostatok bielkovín. Na druhej strane máte plno konvenčne sa stravujúcich ľudí, ktorí svojmu telu nedodajú ani polovicu toho, čo by ich telo potrebovalo. A opäť to nie je tým, či mäso jedia, alebo nie. Je to tým, že nejedia ako človek, ale jedia ako ,,prasatá“ a nad tým, čo jedia nikdy nepremýšľajú.

Zvykneš dopĺňať svoju stravu aj nejakými výživovými doplnkami?
Musím sa priznať, že občas mám pred zápasom problémy s váhou – som v tomto dosť nedisciplinovaná a váhu si preto striehnem na poslednú chvíľu. Využívam skôr prípravky v tomto smere. V poslednej dobe som narazila – resp.  bolo mi umožnené otestovať konopný proteín – a moja skúsenosť je výborná. Inak naozaj nepotrebujem svojmu telu na zvládanie záťaže dodávať vôbec nič formou akýchkoľvek doplnkov.

Vegetariáni a vegáni mávajú zvyčajne blízko k zvieratám. Ako je to u teba?
Medzi zvieratami som vyrastala. Som, ako s obľubou hovorím, vidiecke decko. Zvieratá ma celý život sprevádzajú, sprevádzali a verím, že sprevádzať budú. Povedala by som, že svoje zvieratá mám radšej než mnoho ľudí.
​
Rozmýšľaš o tom, čomu by si sa chcela venovať po ukončení tvojej športovej kariéry?
Určite rodine. To je jeden z cieľov v mojom živote, ktorý som si zatiaľ nesplnila a myslím, že je v živote človeka ten najdôležitejší. Pri športe ale hodlám zostať, nie ako športovec, ale ako tréner a pokúsim sa ľuďom okolo seba vrátiť ich čas a starostlivosť, ktorú mi venovali. A konečne sa zase budem môcť viac venovať športu so svojimi psami. A tak trošku i svojej pracovnej kariére, ale jen okrajovo :).
​