Online redaktorka, milovníčka dobrej hudby a vegánskeho jedla, foodblogerka Stravy zelených: Katarína Korytárová

Katka bola spočiatku vegetariánkou, no už takmer dva roky je z nej vegánka. Varí, fotí a stojí za vegánskym foodblogom Strava Zelených, prostredníctvom ktorého chce ľuďom ukázať, že vegánska strava nie je nudná, ale plná všemožných chutí a experimentov.
​

​Katka, tvoj foodblog s názvom Strava zelených je plný skvelých inšpirácií na
chutné vegánske jedlá. Kedy si začala blogovať a čo ťa k tomu viedlo?
 
Keďže som vždy inklinovala k písaniu, blogovať som začala hneď, ako som našla vhodnú platformu. Mala som niekoľko blogov, tie prvé sa ani netýkali jedla. Nápad založiť si foodblog prišiel až niekedy po dvadsiatke, keď som začala aj viac tvoriť to, čo jem. Najprv som si založila blog vegetariánsky, no keď som presedlala na vegánstvo, chcela som začať s čistým štítom. A tak som si neskôr založila blog vegánsky - Stravu zelených.
 
K foodblogovaniu ma viedlo zopár vecí - moja radosť z varenia vegánskych jedál a záľuba v písaní a fotografovaní. Foodblog je preto ideálnym spojením týchto záujmov. Ďalšou vecou, ktorá ma nakopla, bolo zistenie, že moje výtvory majú veľký úspech u môjho, vtedy ešte mäsožravého priateľa, ktorý sa stal aj vďaka nim vegetariánom, čo je skvelé. Aj to ma motivovalo v tom, že keď moje recepty dokázali zmeniť jedného človeka, možno inšpirujem k zmene i ďalších. A v neposlednom rade, ďalšou motiváciou boli neustále otázky okolia. Bola som na to z mojich vegetariánskych čias zvyknutá, no po prechode na vegánstvo to bolo ešte horšie. Každodenné otázky a “vtipy” o vegánoch, čo jedia len klíčky, ma už unavovali, tak som usúdila, že vegánsky blog bude skvelým úložiskom a prezentáciou toho, čo jem. Hlavným zámerom je teda ukázať ľuďom, že vegánska strava je naozaj pestrá, plná všemožných chutí a experimentov, a že rozhodne nie je nudná.
​

Rukolový šalát s hruškami a orechmi

Čo ťa najviac baví na blogovaní a koho by si chcela prostredníctvom svojho blogu inšpirovať?
 
Tak ako každý vegán, aj ja som mala potrebu šíriť krásnu myšlienku vegánstva ďalej. Ten elán a túžbu po osvete vyčíta vegánom množstvo ľudí, čo ma mrzí. Raz som videla jeden trefný obrázok, ktorý to vystihuje: „Byť vegánom je ako byť hlavná postava v horore. Snažíš sa každého varovať, ale nikto ti neverí.” Naozaj si často pripadám ako v horore, kde je hlavným zloduchom živočíšny priemysel, ktorý hrozným spôsobom vraždí milióny zvierat. Je preto prirodzené, že chceme otvoriť ľuďom oči. Jednou cestou je ukazovať ľuďom hrozivé obrázky či videá, čo robievam občas aj ja, no efektívnejšou cestou je im ukázať, že ak sa stanú vegánmi, o nič neprídu. Neprídu o žiadne gastronomické pôžitky, ba práve naopak, mnoho ich získajú. Pomocou blogu chcem presvedčiť ľudí, aby sa na vegánov nepozerali ako na exotov či extrémistov, ktorí žijú z „prány“. To je to, čo ma dosť štve. Osobne som nikdy nejedla lepšie jedlo a nemala lepšie hostiny, než tie vegánske. A má to tak aj množstvo ďalších ľudí, s ktorými sa rozprávam. Pokiaľ toto ľudia pochopia a najlepšie sami okúsia, potom sa bude myšlienka vegánstva presadzovať omnoho ľahšie. To ma aj na blogovaní baví najviac. Verím (i viem), že som pomohla ľuďom jesť lepšie a ohľaduplnejšie.

seitan steak na vínovo-cibuľovo-hríbovej Omáčke

 
Za tvojim rozhodnutím stať sa vegánkou musel stáť nejaký silný popud. Kedy si ty stala vegánkou a čo ťa motivovalo stať sa ňou?

Od trinástich alebo štrnástich rokov som vegetariánka, čo som si doma vydupala s veľkou námahou. Vegánkou som potom chcela byť dlhšie, no naozaj to bolo možné až po tom, čo som sa odsťahovala od rodičov, teda pred zhruba dvoma rokmi. Začala som postupne, nebol to rázny škrt, najprv som vylúčila vajcia a mlieko ako také, so syrmi to bolo ťažšie, tých som sa zbavovala najdlhšie, ale teraz mi vôbec nechýbajú. Ak áno, kúpim si občas rastlinný syr a je to vybavené.
Mojou hlavnou motiváciou, prečo sa stať vegetariánkou/vegánkou, je utrpenie zvierat. Na základnej škole ma k tomu priviedla kamarátka, ktorá mi ukázala materiály s fotografiami s hrozivými vraždami zvierat (doteraz neviem, kde k tomu prišla) a povedala som si, že toto podporovať nechcem. A tak som si dlhé roky žila bez mäsa v domnienke, že to stačí a dlho som nevedela, že utrpenie a bolesť spôsobujem zvieratám aj konzumáciou vajec a mlieka. Chvalabohu, v dnešnej dobe už nie je ťažké prísť k týmto informáciám. Ďalším dôležitým dôvodom vegánstva bola pre mňa enviromentálna otázka - živočíšna výroba je hlavný znečisťovač planéty a to nemôže prehliadať ani úplný ignorant. Niekto si myslí, že sa ho netýkajú životy zvierat, no jeho planéta je jeho domovom a to sa ho teda týka.
​

pečené portobello na omáčke s baby kukuricou a bok choy šalátom

​Povedz nám, ako si spokojná s informovanosťou o vegánstve a vegánskou gastronómiou na Slovensku?

Čo si budeme hovoriť, na Slovensku je to s vegánstvom ešte len v plienkach. Slovensko skôr ide, oproti iným štátom, opačným trendom a pomocou médií masíruje obyvateľom mozgy s mliečnymi výzvami a podobnými hlúposťami, z čoho som smutná, lebo potom je verejnosť voči vegánstvu skeptická. Ale vidím svetielko na konci tunela. Som veľmi vďačná napríklad za OZ Vegánske hody, ktoré robí výbornú prácu z hľadiska informovanosti slovenského ľudu o vegánstve organizovaním Vegánskych hodov (na ktorých sme tiež s priateľom minulého roku predávali naše jedlo ako Strava zelených) a rôznymi ďalšími akciami či petíciami, a taktiež si cením prácu ostatných vegánskych blogerov a projektov, ktorí robia neúnavne skvelú osvetu.
 
S reštauráciami je to ešte stále bieda, a to bývam v Bratislave, kde by to malo byť teoreticky najlepšie. Je tu síce pár vegan-friendly reštaurácií, ktoré ale fungujú prevažne cez deň, no navečer je to celkom problém. A keď cestujem po Slovensku, je to problém ešte väčší. Naše reštaurácie majú totiž ešte stále problém s vegetariánstvom (vrchol bezmäsitej sekcie - vyprážaný syr so šunkou je klasikou, ktorú všetci poznáme), takže očakávať, že sa tak skoro chytia na vegánstvo, je asi veľmi odvážne. Navyše, naše bežné reštaurácie pchajú živočíšne zložky aj do jedál, kde sa vôbec nehodia. Napr. minule sme obehli takmer celú Bratislavu a nenašli sme pizzériu, kde by robili pizza cesto bez vajca či dokonca mlieka, čo neviem doteraz pochopiť. Práve preto dúfam, že sa ten tlak na reštaurácie vďaka pribúdajúcim vegánom zosilní a niečo sa v tomto smere pohne k lepšiemu.
​

Katarína Korytárová má 26 rokov a narodila sa v Bratislave, kde býva spolu s priateľom a mačkou. Keďže vždy mala záľubu v písaní, médiách, umení atď., vybrala si ako VŠ odbor masmediálnu komunikáciu. Pracuje ako redaktorka v online magazíne, kde píše o hudbe, umení, jedle a ďalších zaujímavostiach. „Najlepší relax po práci je pre mňa, ako inak, varenie a vymýšľanie vegan receptov. Na jedlo aj míňam najviac peňazí, čo ale pokladám za najlepšiu investíciu. Zároveň som aj veľký hudobný freak, milujem festivaly a koncerty, najradšej by som bola na každom, čo, bohužiaľ, nie je možné. Milujem tiež cestovanie, jeden z mojich snov, ktorý chcem čoskoro zrealizovať, je odísť aspoň na týždeň-dva do Talianska a variť si tam z miestnych kvalitných surovín. A keď budem veľká, chcem mať farmu, kde sa budem starať o z jatiek zachránené zvieratá a pestovať zeleninu a ovocie. A, samozrejme, mať svoje veganbistro.“