Ahoj Jana, popíš nám bližšie, čo ťa viedlo k rozhodnutiu stať sa vegánkou?
Odmala som milovala zvieratá a už ako osemročné dieťa som si uvedomovala, že sa mi nezdá celkom v poriadku, že nám po dvore behajú sliepky a na druhý deň je jedna z nich na mojom tanieri. V jedenástich rokoch ma šokovala fotka kravy, ktorej bola na bitúnku zaživa odrezaná hlava a to bola pre mňa definitívna stopka. Do svojich trinástich som pod nátlakom rodičov aspoň občas musela jesť ryby a kuracie, ale následne v štrnástich som vyhrala svoj “boj” a mohla prejsť na vegetariánstvo. V roku 2010 som kvôli dlhotrvajúcim zdravotným problémom spôsobeným práve konzumáciou mliečnych produktov začala študovať rôzne zdroje ohľadom vegánstva a tým sa začal môj nový, lepší život.
 
Čo ti vegánstvo dalo a existuje aj niečo, čo ti vzalo?
Vegánstvo mi v prvom rade pomohlo vyriešiť moje zdravotné problémy. Prioritou pre mňa vždy bolo a je moje zdravie – chcela som svoje telo zbaviť všetkého, čím ho zaťažujú živočíšne produkty. Je to na dlhú debatu, no v súčasnosti je verejnosti odhalených veľa informácií a videí o tom, ako funguje mäsový a mliekarenský priemysel, ako je s hospodárskymi zvieratami zaobchádzané  – to nemá so zdravím nič spoločné, je to len o ziskoch spoločností, ktoré ho prevádzkujú.
​
Vďaka vegánstvu tiež žijem s čistým svedomím, že nespôsobujem utrpenie nevinným tvorom. Je to iný pohľad na život ako taký a nastavenie jeho hodnôt: Vegán má úctu k životu ľudí a zvierat, k vlastnému životu a zdraviu, k prírode. Nepodporuje utrpenie zvierat kvôli svojim potrebám – noseniu odevov z kože, kožušín, vlny, hodvábu, kašmíru, mohéru, angory, alpaky, koženej a koženkovej obuvi, opaskov, kabeliek a iného príslušenstva. Vegán si tiež vyberá len kozmetiku, ktorá je vegánska a netestovaná na zvieratách. Do môjho života prišla vyrovnanosť – psychická, aj fyzická, preprogramovali sa mi chuťové bunky a telo si prirodzene pýta potraviny v prírodnej forme. V neposlednom rade mi vegánstvo pomohlo vysporiadať sa s takmer 13-ročným bojom s bulímiou.
 
Neviem o ničom, čo by mi vzalo, ku všetkým „dobrotám“ som si našla ešte chutnejšie a zdravšie alternatívy a som so svojím životným štýlom maximálne spokojná, moje vegánske roky sú doteraz najlepšími rokmi v mojom živote.

​Petra žije so svojím manželom a dcérkou v španielskej Marbelle. Porozprávala nám o svojom živote, profesionálnych úspechoch, vegánskom blogovaní, ale aj o tom, prečo sa s manželom a dcérkou rozhodli stať vegánmi. 

Ahoj Petra, takmer tri roky žiješ so svojou rodinou v Španielsku. Prečo ste sa s rodinou rozhodli presťahovať práve tam?
Išlo o viac vecí. Veľkú časť môjho života som túžila žiť pri mori, kde je slniečko a nádherné počasie. V mojej práci som v našom meste urobila a vybudovala všetko, čo sa dalo, a tak som chcela vyskúšať niečo nové. Dať si ďalšiu métu, ktorú môžem dosiahnuť. No a posledným dôvodom bola dcérka Sofia. Chcem pre ňu to, čo som ja nemohla mať a to je naučiť sa dva svetové jazyky ešte ako dieťa a tým jej otvoriť úplne iné možnosti.

V ktorom meste si vyrastala a povedz nám konkrétnejšie, čo všetko si tam vybudovala?
V mojom rodnom meste – v Handlovej. Po maturite som vedela, že chcem tancovať a živiť sa tancom. Hneď po maturite a zaslúženom poslednom voľnom lete v roku 1999 som založila  pod CVČ tanečný krúžok, ktorý som viedla, učila a robila choreografie. Hneď po piatich mesiacoch existencie s dievčatami, ktoré sa ku mne pridali, sme zaznamenali okresný úspech, a teda ma to utvrdilo v tom, že som sa vybrala správne, a že mám pokračovať. O dva roky na to som zriadila občianske združenie, rozšírila mládežnícku skupinu, v ktorej som sama tancovala o juniorskú. Opäť prišiel úspech v podobe majstrovstiev Európy a prvej zlatej medaily spoza hraníc. Až potom som začala tanec študovať a viac do hĺbky sa mu venovať. V tomto čase som si prenajímala v DK priestory a opäť sa rozšírila o detskú tanečnú skupinu. Tri roky na to, v roku 2007, sa nám podarilo získať titul majstra sveta. Vtedy mi manžel povedal, že by si moja doterajšia drina zaslúžila ovocie, o ktorom som celý ten čas snívala. Teda založiť v našom mestečku tanečnú školu, nie krúžok, ale školu, ako sa patrí. A tak sme sa do toho pustili a v roku 2008 sme spolu držali v rukách vyrozumenie z Ministerstva školstva o tom, či nám vypracovaný projekt schválili. A bolo to tam :). V mojom rodnom meste je teraz úžasná Základná umelecká škola, ktorú som vlastnými rukami vytvorila, a ktorá ma stále veľké úspechy. Dala som jej plných 14 rokov svojho života, svojho zdravia, svojho súkromia, proste, celú seba. Môj sen bol úžasný, ale nebolo to také ružové, lebo roky som nemala prázdniny, víkendy, voľno a prišla som o zdravie. Teraz rozmýšľam, že z toho by bola fakt dobrá kniha :). 

Založila si blog s názvom La familia vegana. Odkedy publikuješ fotografie, recepty a videá vegánskych jedál a čo ťa k tomu viedlo?
La Familia vegana sme vlastne my traja, takže už dlho, ale čo sa týka samotnej značky, tak myslím, že to bude niečo cez rok, odvtedy publikujem aj na instagrame. Neskôr sme založili aj facebook a youtube channel. Viedla ma k tomu tá najdôležitejšia vec a to je moja dcérka. Sama ako matka, ktorá nepoznala inú matku vegánku, som si musela všetko naštudovať, vo veľa veciach sa vŕtať a uisťovať. V podstate som chcela uľahčiť život iným maminkám a ukázať svetu, že vegánske deti sú nádherné a výnimočné tým, ako už v malom veku chápu podstatu života. Navyše, varenie je teraz moja nová objavená vášeň.

Zaujíma ma, ako sa prejavuje Sofiina schopnosť chápať podstatu života. Vieš nám to priblížiť?
Chápe život a to je dôležité. Vie, aký je rozdiel medzi živým a mŕtvym. Porovnávam to so svojím detstvom. Myslím, že mi pripadalo normálne vidieť v telke fialovú kravu a vôbec sa nad tým nepozastaviť. Alebo mať na tanieri rezeň v nedeľu na obed a neuvedomovať si, čo to vlastne znamená. Sofi toto všetko chápe. Ale práve preto, lebo dostala informácie postupne a pomaly, veľmi jemne a sama si to dokáže vyhodnotiť. Takže jej naozaj nepríde normálne vidieť fialovú kravu, zavreté zvieratká v klietke… Uvediem príklad. Boli sme s priateľmi na obede, keď mala Sofinka 4 roky. Bola to ázijská reštaurácia, takže dali sme si klasika – ryžu, zeleninu a rezance. Priateľkina asi desaťročná dcérka si nabrala na tanier chobotničky a nevedela, že Sofi je vegánka, asi ani nevedela, čo to znamená. A zdalo sa jej veľmi vtipné chytiť chobotnicu a ukázať Sofinke ako jej odhryzne hlavu. Stačil mi jeden pohľad na moje dieťa a vedela som, že je zle. Ona to nechápala. Nechápala, prečo by mal niekto nejakému zvieraťu hrýzť do hlavy a usmievať sa pri tom. Jej reakcia bola taká, že sa mi schovala pod rameno rýchlosťou blesku, zakryla si uši a začala vzlykať.
​
Druhý príklad. Keď sme sa presťahovali do Španielska, videli sme, ako v každých veľkých potravinách viseli šunky – celé nohy, žiaľ. A ako sme sa blížili do oddelenia zeleniny, tak sme museli okolo nich prejsť. Najskôr ju nadrapilo na vracanie a chcela začať kričať. Takže sme museli rýchlo utekať preč. Už, samozrejme, vie, ako to je. Vysvetlili sme jej to. Dovtedy som nemala potrebu jej niečo rozprávať, koho by to aj napadlo? Okrem toho, sa týmto oddeleniam vyhýbame míľovými krokmi, pretože jej to hrozne smrdí.

Popíš nám bližšie tvoju osobnú motiváciu stať sa vegánkou. Ako dlho si vegánkou a čo ti (vám – rodine) vegánstvo dalo?
Motiváciou bola naša dcéra. V podstate v tom ideme od začiatku spolu. Prvé informácie o zdravej strave som začala zisťovať, keď som otehotnela. Čítala som mamičkovské portály, kde boli prevažne komerčné informácie. Lenže to bol aspoň začiatok, lebo som začala nad stravou viac uvažovať, čo som doposiaľ nikdy nerobila. A každá nová informácia ma viedla k ďalšej a ďalšej, až som objavila aj menej komerčné články a štúdie. Napokon sme narazili na Garyho. Teraz si viem presne zobraziť tú chvíľu, kedy dokument skončil. Bola 1 hodina v noci, Sofinka spinkala v postieľke, my sme sa s manželom na seba pozreli a vedeli sme, čo bude nasledovať. Naša cesta bola jasná. Nepamätám si presne dátum, kedy sme všetko zmenili, ale tie najväčšie zmeny z vegetariánstva na vegánstvo boli okolo Sofinkinho 2. roka života. Teraz to budú 4 roky. Vegánstvo nám otvorilo oči, uši a začali sme viac premýšľať o význame života, o tom čo je pre nás správne a ako sa chceme a budeme správať k našej planéte a ostatným, ktorí ju obývajú. 

Dokážeš definovať najsilnejšie momenty zo spomínaného dokumentu od Garyho?
Prvé informácie sa týkali zdravia. To, že živočíšna strava spôsobuje rakovinu (ja som si jednou prešla) a iné ochorenia, akým je napríklad vysoký krvný tlak (trpel naň môj manžel a bral lieky od 25 rokov), takže sme veľmi spozorneli a pozerali ďalej. No a potom prišli obrazy bitúnkov, chovov zvierat, ako sa ľudia správajú k planéte a bolo to akoby sme sa zobudili z nejakého sna. Pamätám si, ako ukazovali, keď brali krave teliatko, vtedy som ronila obrie slzy. Ako to môžu ľudia dopustiť? Veľmi dlho sme sa potom o tom rozprávali.

Na druhý deň som robila penne s parmazánom. Večer sme si s mužom povedali, že dojeme, čo je v chladničke a už to nikdy nekúpime. Pozrela som na svoje penne s parmazánom a nemohla som si to dať do úst. Neodpustila by som si to, ako ja matka môžem toto urobiť druhej matke len kvôli jedlu. Veď jedla je toľko okolo. Takže sme vypratali chladničku a darovali potraviny jednej rodine.
​
A čo boli pre nás tie najsilnejšie obrazy? Strach, krv, smrť, násilie, skuvíňanie, choroby. Myslím, že to je dosť na každého, kto má city.

​Čo najradšej varíš a kto je najväčším fanúšikom tvojich jedál?
Najväčším fanúšikom je určite môj manžel. Vždy sa teším, keď navarím, lebo vidím, ako mu chutí a potom ma vychváli. Ja mám doma také dva protiklady. Manžel jedlo zbožňuje a Sofinka papá, ako sa hovorí, aby prežila. Tak to má od narodenia, na jedlo nemá čas, vždy ju viac zaujímali iné veci.
 
Ktorých 10 ingrediencií najčastejšie používaš pri varení svojich vegánskych jedál?
Najčastejšie používam: zeleninu, ovocie, ryžu, chia semienka, ovsené vločky, kurkumu, zázvor, čiernu soľ, kokosové mlieko, avokádo.
 
Ako sa podľa teba žije vegánom v Španielsku? Ako by si zhodnotila ponuku vegánskych produktov tam, prípadne v iných krajinách a u nás?
Myslím, že dobre. Máme po celý rok chutné ovocie a zeleninu, čo je náš základ. Obilniny, strukoviny a pod. sa dajú kúpiť v každom obchode, takže vegán tu nemá žiadny problém. Ale ak máš na mysli viac takých vecí, akými sú reštaurácie či produkty s označením vegan, tak môžem povedať, že zvrat nastal v priebehu minulého roka. Vzniklo kopec nových malých zdravých obchodov, kde si môžem kúpiť aj potraviny ako tempeh, tofu alebo vegánsky syr. Myslím, že čo sa týka reštaurácií, je to veľmi podobné so Slovenskom. V okolí 50 km poznám 3 vegánske reštaurácie. Takže zatiaľ žiadna sláva, ale lepšie ako nič. Čo sa týka vegan ponuky, najviac sa nám páčilo v New Yorku a v Budapešti.